Bájky spod baobabu a ich tajomstvá: Čo je bájka a kto je Ezop?

Africká savana, zvuky panenskej divočiny, modrá obloha a prekrásne západy slnka, jeden krajší ako druhý – obraz, ktorý v nás vyvoláva pocit tajuplnej exotickosti. Ako by asi tento záhadný svet plný exotických zvieratiek zapôsobil na malého človiečika a ako by mu mohol pomôcť pri riešení každodenných problémov jeho detského sveta? Tak túto otázku si položila aj Michaela Pribilincová, doktorka psychológie. Vytvorila desať jedinečných bájok a nazvala ich Bájky spod baobabu. Ak chcete chcete spoznať všetky jej tajomstvá, stačí ak budete sledovať náš seriál a odhalíte čaro tohto výnimočného diela pre malých i veľkých.

Dnes na tému: Čo je bájka a kto je Ezop?

Pamätáte si ešte na hodinu literatúry na základnej škole, keď ste preberali literárno­vedný pojem bájka? Že ani veľmi nie? Nevadí, ľutovať nemusíte! V tomto článku sa dozviete presne to, čo potrebujete o bájke vedieť, aby ste vedeli oceniť jej patričnú vhodnosť pre vašich drobcov. Dotkneme sa jej teoretických zákutí. Osviežime si pamäť menami svetoznámych či slovenských bájkarov. Spoločne odhalíme účinky tohto obľúbeného žánru v minulosti i dnes, no a nakoniec spojíme krásny svet bájok so svetom detským. A ak už teraz máte strach, že to bude len ďalšia hodina literatúry, sľubujem, že namiesto toho pôjde o celkom príjemne čítanie.

Takže, čo je to vlastne tá bájka? Ide o krátke alegorické (alegorickým sa chápe prenesenie významu) rozprávanie vo veršoch alebo v próze. Je to jeden z najstarších literárnych útvarov. Jej hrdinami môžu byť zvieratká, čo je vlastne ezopovská bájka, ale tiež i rastliny a veci – to v bájkach od G. E. Lessinga. Takíto netradičný hrdinovia slúžia na stelesnenie určitých typov ľudského charakteru. Bájka obsahuje didaktický, moralistický, či žartovný ráz. V neskoršom období v nej možno badať posun k satire a k adresnej spoločenskej kritike. Typickým predstaviteľom tohto typu bájky je napríklad aj I. A. Krylov, či La Fonraine. Zjednodušene povedané, bájka je krátky poučný príbeh, ktorý cez svojich hrdinov, a to tak zvieracích, ako aj rastlinných či vecných, poukazuje na nezdravé neduhy ľudskej spoločnosti.

A viete kto je považovaný za najväčšieho tvorcu tohto, prevažne epického, žánru? Ja viem, nie je to až taká ťažká otázka a každý z nás by na ňu pohotovo odpovedal, že je ním Ezop. Predstavte si, tento antický bájkar, označovaný aj ako otec bájky, žil asi v 6. storočí pred naším letopočtom. Tejto pololegendárnej postave antickej literatúry sa neskôr pripisovalo autorstvo prakticky všetkých gréckych bájok. Podľa povestí bol otrokom tráckeho pôvodu, ktorý po prepustení putoval Babylonom a Egyptom, odkiaľ zrejme pochádzajú mnohé námety bájok tradovaných pod jeho menom. Do písomnej podoby sa dostali až v 3. storočí pred naším letopočtom a to vďaka Démétriosovi Falérskému. Staroveké veršované verzie sa dochovali v gréckom Babriovom a v latinskom Faedrovom podaní. Z byzantského obdobia sa dochovali grécke prozaické spracovania vrátane ľudového románu Ezopov život, ktoré sa stali predlohami pre rôzne národné adaptácie.

No dobre, to bolo Grécko, ale čo my a naše slovenské bájky? Tu spomeniem iba Jonáša Záborského, ktorého bájky vznikali v 19. storočí. Aj on, ako aj mnohí bájkari tohto sveta, pochopil, že obyčajnou bájkou, ktorá rozpráva úplne obyčajný príbeh zvieratiek či rastlín s úplne obyčajnými ľudskými vlastnosťami, môže často dosiahnuť viac, ako priamou adresnou kritikou, ktorá vie uraziť a na čitateľa pôsobí prinajmenšom direktívne. Nemusí byť vždy pre nás práve najpríjemnejšie, keď nám niekto naservíruje ostrú kritiku priamo pred nosom. Nahneváme sa, často sa aj urazíme a účinok je aj tak mizivý. Ale keby nás niekto na naše chyby upozornil nejakým pekným príbehom, v ktorom by vystupovalo milé zvieratko, to by už bola iná káva. Nad príbehom by sme museli premýšľať, až kým by sme neprišli na to, že je zrkadlom nášho vlastného príbehu. A to je presne princíp aj samotných bájok.

Čo platí pre nás, to celkom iste bude platiť aj pre tých najmenších. Ak sa hovorí o príbehoch, na ktorých sa možno poučiť – platí to hádam aj dvojnásobne. Azda všetci sa zhodneme na tom, že deti príbehy priam milujú až tak, že ich pri výchove dennodenne používa každý jeden rodič a možno si to ani neuvedomuje. Iste aj vy poznáte tie všetečné otázky vašich detí ako napr. Prečo raz prší a inokedy svieti slnko? Keby ste im vysvetlili celý meteorologický proces, nielenže ho drobec absolútne nepochopí, ale hrozí, že jeho detský rozumček bude ešte viac zmätený. Radšej si vymyslíte nejaký veku dieťaťa primeraný príbeh, nejakú bájku, ktorá drobcovi pomôže raz dva vyriešiť obrovskú záhadu.

Bájky majú v detskej literatúre nepochybne svoje miesto. Drobci sa cez ne učia spoznávať malé i veľké tajomstvá tohto sveta, no môžu cez ne rozlíšiť aj čo je dobré a čo je už v spoločnosti nevhodné? Spomínate si, že pôvodným zámerom bájky je poukazovať na neblahé neduhy ľudskej spoločnosti? Tak presne na to si spomenula aj Miška Pribilincová, autorka Bájok spod baobabu, vôbec najnovších bájok pre detských čitateľov. Tak ako u Ezopa boli zámerom neduhy antického sveta, jej cieľom bolo upozorniť na isté výchovné problémy u drobcov. Práve cez ne chce svojím malým čitateľom a ich rodičom dať na známosť, že každý problém sa dá vyriešiť a je jedno, či je to v africkej savane alebo u vás doma.

A ozaj, chcete vedieť prečo sa príbehy našich bájok odohrávajú na exotickej savane a nie napríklad na dvore slovenského vidieka? Tak nás čítajte aj nabudúce a dozviete sa ďalšie tajomstvá Bájok spod baobabu…

autor: Juliána Pallerová